"MOST v jame levovej"

25. september 2009 sa do politickej kariéry Bélu Bugára zapíše ako historický medzník, vo svojej takmer 20 ročnej politickej kariére absolvoval prvý politický míting v Žiline, sídelnom meste predsedu SNS Jána Slotu, kde v sprievode Gábora Gála komunikoval s občanmi a propagoval svoju novú stranu MOST – HÍD.
Samotný míting sa niesol v pokojnom duchu, Béla Bugár predstavil základné programové východiská, ciele a dôvody vzniku. Počas úvodného prejavu niekoľkokrát zdôraznil, že MOST chce vykonávať svoju činnosť na celoštátnej úrovni, má ambíciu spájať občanov a svojou politikou nechce vytvárať národnostné napätie Stranu zaradil na pravo od stredu, od tohto faktu odvodil aj programovo najbližších spojencov SDKÚ-DS, KDH a SMK. Hlavnou témou diskusie boli programové témy ako boj proti nezamestnanosti, prehlbovaniu chudoby, riešenie rómskej problematiky a boj proti korupcii. MOST v ekonomickej oblasti presadzuje typickú liberálnu politiku s minimom štátnych zásahov, ako cestu na skvalitnenie podnikateľského prostredia vidí odstránenie prílišnej byrokracie, podporu živnostníkov, malých a stredných podnikov. Za kľúčové je považované využitie eurofondov a zastavenie plytvania verejnými prostriedkami netransparentným konaním. V súčasnej neľahkej hospodárskej situácii si MOST nevie predstaviť zníženie daní, v budúcnosti pri zlepšení výkonnosti ekonomiky tento krok neodmieta. Problematika Rómov podľa Bugára vyžaduje veľmi citlivý prístup. Riešenie problémov v rómskej komunite vidí v podpore inštitútu rómskych asistentov v obecnej polícii a na školách. Veľmi zaujímavým návrhom pre budúcnosť je podpora internátnych škôl tzv. Ghándího typu. Gábor Gál predložil víziu zmeny trestného poriadku, v oblasti drobných krádeží, škodu spôsobenú krádežou bude musieť páchateľ zaplatiť dvojnásobne, v prípade že páchateľ nebude môcť alebo chcieť danú čiastku zaplatiť bude ju musieť odpracovať formou verejnoprospešných prác v hodnote dvojnásobku spôsobenej škody. Poslanec Gál predstavil aj návrhy MOSTu v boji proti korupcii. V prípade zvolenia strany do parlamentu v roku 2010 chce presadzovať sprísnenie zákonov zameraných proti korupcii, chce tiež očistiť verejný život od prejavov korupcie, a to na všetkých úrovniach. Kľúčovým krokom je vytvoriť transparentný systém verejných obstarávaní, ktoré plánuje centralizovať. Bugár verí v nádej zlepšenia kultúry vo vedení vysokej politiky, Gábor Gál sa pripája tézou, že v súčasnosti je nutná výmena politikov, nakoľko súčasné politické osobnosti považuje za vyčerpané.

Budúcnosť MOST-u

• V súčasnosti Bugár neodmieta kooperáciu v niektorých oblastiach so stranou SMK, poukázal však na personálne nezhody s vedením SMK.


• Predstavitelia MOST-u si uvedomujú, že ako nový politický subjekt nemajú dostatok kvalitných a schopných osobností, ktoré by mohli zaujať voliča, ich získanie je pre stranu jednou z priorít.


• V jednotlivých regiónoch strana využije odlišné prístupy na získanie voličskej podpory. Na južnom Slovensku sa musí koncentrovať na súboj s SMK, ale v ostatných oblastiach sa bude snažiť hlavne o zviditeľnenie činnosti strany.


• Povolebná spoluprácu so stranou SMER-SD nie je vylúčená. Výzvu poslanca Daniela Lipšica z KDH[1], Bugár označil za iniciatívu jednotlivca a vyzval politikov na rokovanie, ktorého cieľom by malo byť vytvorenie životaschopnej alternatívy voči súčasnej koalícii.
  

[1] Výzva poslanca NR SR Daniela Lipšica adresovaná opozičným stranám dňa 25. septembra 2009

Mária Rajčanová, Adam Števko

Jeden z najväčších masových vrahov 20. storočia- diktátor Suharto

Znie to neuveriteľne, ale súčasný prezident Indonézie Susilo Bambang Judhojono sa prišiel tiež pokloniť a vzdať úctu jednému z najväčších mäsiarov našej doby, exdiktátorovi Suhartovi. Prezident dokonca vyhlásil: „V mene tejto krajiny, ľudu, vlády a mňa osobne, by som rád vyjadril našu hlbokú sústrasť nad smrťou pána Suharta a vyzývam všetkých ľudí Indonézie, aby sa zaňho modlili.“ Indonézski islamskí lídri z „ľudských dôvodov“ vyzvali obyvateľov krajiny, aby odpustili exprezidentovi a ponechali božskému súdu jeho zločiny a život na zemi. Vláda v reakcii vyhlásila po Suhartovej smrti dokonca týždeň národného smútku.
Poďme sa ale pozrieť na Suharta bližšie. Presne 1. októbra 1965 generál Suharto prevzal v Indonézii moc. Dňa 30. septembra vypuklo v krajine povstanie, namierené na zvrhnutie legitímneho prezidenta Sukarna, ktorého strojcom bola armáda. Pustili sa do seba ľavicovo a pravicovo orientované krídla generálov Indonézskej armády. Víťazne z tohto boja vyšli pravicoví generáli, ktorí prebrali moc v krajine, no celková situácia bola dosť zložitá a najlepšie sa v nej zorientoval pravicový generál, ktorý velil strategickým zálohám a na čele so špeciálnymi jednotkami pozatýkal vedúce osobnosti prevratu. Pár dní nato sa stal mužom číslo jeden v celej krajine.
Z inscenovania prevratu obvinili Komunistickú stranu Indonézie, ktorá so svojimi 3 000 000 členov a 7 000 000 sympatizantov predstavovala v krajine významnú politickú silu. Vedenie komunistickej strany sa od puču dištancovalo a označilo ho za internú záležitosť armády, no napriek tomu Suhartov nový režim spustil proti komunistom v krajine veľké represálie. Nasledoval zákaz komunistickej strany zo strany armády, aj napriek nesúhlasu stále ešte legitímneho prezidenta Sukarna. Armáda na čele so Suhartom vyhlásila program - očista od komunistov. Do konca decembra 1965 bolo popravených 500 000 komunistov a 1 000 000 ľudí putovalo do koncentračných táborov. „Očiste“ ako prví za obeť padli členovia Komunistického frontu mladých. Dňa 14. februára 1966 bol začatý súdny proces s vtedy už jediným žijúcim členom vedenia indonézskych komunistov Sobsi Njonom. Po týždňoch krvavých zrážok medzi revoltujúcimi študentmi a políciou prevzal absolútnu moc Suharto. Pár dní nato sa vyhlásil za premiéra a vo funkcii prezidenta formálne ponechal Sukarna. Sukarno abdikoval na post prezidenta 22.februára 1967 a tým pádom sa jediným a neobmedzeným vládcom v krajine stal Suharto. Nasledujúce obdobie Suharto likvidoval všetkých politických oponentov, vládol tyransky a hlavným pilierom jeho moci bola armáda, polícia a milície. V decembri roku 1975 dal príkaz na obsadenie Východného Timoru a 12. novembra 1976 vyhlásil jeho pripojenie k Indonézii. Odvtedy vedú občania Východného Timoru a ozbrojené krídlo politickej strany Fretilin gerilovú vojnu za oslobodenie svojej krajiny a za nezávislosť. Jeho armáda vo vojenských operáciách v Papue, Acehu a vo Východnom Timore zabila okolo 300 000 ľudí. V roku 1991 sa Východný Timor opäť dostal do centra svetovej pozornosti, keď indonézski vojaci začali strieľať na protestujúcich obyvateľov na cintoríne Santa Cruz v Dili. V roku 1996 dostal Nobelovu cenu katolícky biskup Carlos Belo a hovorca za nezávislosť Východného Timoru José Ramos-Horta.

Suharto abdikoval 21. mája 1998 po 32 rokoch neobmedzenej moci. Prinútila ho k tomu stupňujúca sa nespokojnosť obyvateľov, ktorá vyvrcholila búrlivými demonštráciami od januára do mája. Demonštranti mali už dosť krvavého režimu Suharta, zvyšovania cien energie, potravín a benzínu, ktorého cena stúpla až o 71 % . Pri demonštráciách zahynulo okolo 1 000 obyvateľov.
Suhartov režim má na svedomí vyvraždenie okolo 1 000 000 stúpencov komunizmu a oponentov režimu, plus 300 000 mŕtvych Východotimorčanov a ďalších ostrovanov. Suhartov režim bol jeden z najskorumpovanejších a najkrvavejších režimov v 20. storočí. Suharto sa počtom obetí môže právom zrovnávať s Pol Potom, ktorý viedol Červených Khmérov v Kambodži.
Dnešní tzv. “demokrati“ stále dookola poukazujú na obete fašistických a komunistických režimov, ale na milióny obetí kapitalistických vládcov a režimov akosi zabúdajú a aj keď ich spomenú tak iba medzi rečou, že napr. toho alebo toho vláda si vyžiadala pár stotisíc alebo pár miliónov obetí. Tam akosi sebareflexia chýba. Veď kapitalizmus je to najdokonalejšie zriadenie, ktoré sa správa humanisticky a nezanecháva za sebou žiadne obete. Krvavé režimy v Latinskej Amerike, Afrike, Ázii, či milióny obetí britskej, francúzskej, portugalskej koloniálnej éry nevynímajúc, keď uvážime, že tieto mocnosti terorizovali ľudí vo svojich kolóniách až do 70-tych rokov 20. storočia, kedy sa osamostatnili aj posledné kolónie. Nesmieme zabudnúť na to, že práve Briti vymysleli koncentračné tábory ešte pred 1. svetovou vojnou, do ktorých zatvárali Búrov. Juhoafrická republika - apartheid, nadradenosť bielej rasy, ktorá si vyžiadala iba pár miliónov obetí. Nelson Mandela by nám k tomu istotne niečo vedel povedať, no a čerešnička na záver – USA - krajina, ktorá keď vysloví prianie typu - tejto krajine chceme priniesť slobodu a demokraciu, roztrasú sa všetci obyvatelia od strachu. Ich 300 ročné dejiny sú plné krvi a vlády USA majú na svojom konte pekné milióny obetí. Bojujú za uznanie rôznych genocíd na svete, len na tú svoju, ktorú vykonali na pôvodných obyvateľoch Ameriky – Indiánoch, zabúdajú. Takže neverte fámam o nepoškvrnenom kapitalizme a krvavom komunizme. Hľadajte pravdu a objektívne odhaľujte obete či už kapitalizmu, komunizmu alebo fašizmu. V každom režime sa nájdu.
Miroslav Pomajdík

Červení Khméri- prekliatie jednej krajiny

Červení Khméri- hnutie, ktoré bolo inšpirované revolučným dianím v Ázii, maoizmom, pôsobiace v Kambodži, vedené Pol Potom. Toto hnutie viedlo partizánsku vojnu proti proamerickému režimu prezidenta Lon Nola. Počas vietnamskej vojny vtrhli do Kambodže americké vojská, ktoré tu chceli zlikvidovať základne Severovietnamcov. Červení Khméri sa vtedy postavili na stranu Vietnamcov a spoločne útočili na okupantské vojská Američanov. V týchto časoch vystupovali Červení Khméri ako osloboditelia a nádej pre Kambodžu v spravodlivejšie napredovanie. Presne 17.apríla 1975 dobyli Červení Khméri hlavné mesto Kambodže, Phnom-penh. Bolo to posledné miesto v krajine, ktoré ešte vzdorovalo, no a po jeho uchopení prešla celá správa krajiny pod Červených Khmérov. Začala sa nová epocha krajiny.

Nový režim začal veľmi rýchlo ukazovať svoju pravú tvár. Začali sa naplňovať sny jedného neobmedzeného muža. Pol Pot, ako nový vodca, chytil opraty moci až brutálne silno. Začal vyhlasovať svoju vládu za jedinú pravú ľudovú. Ale o ľud mu už dávno nešlo. Chcel naplniť svoju zvrátenú myšlienku o pravej podobe budúcej spoločnosti a hneď ju aj začal pretavovať do skutočnosti. Na jednej strane sa vyhlasoval za veľkého znalca Marxovej teórie, a na strane druhej, ju absolútne nepochopil a totálne pošpinil. Marxovi a Engelsovi by vytiekla nejedná slzička nad týmto krvavým režimom. Ja osobne pokladám režim Pol Pota a Červených Khmérov za akúsi fašistickú diktatúru s červeným nádychom. V zahraničnej politike sa Kambodža dostala do úplnej izolácie. Je na pováženie, že s režimom Červených Khmérov nespolupracovali ani krajiny socialistického bloku. Čo sa vlastne dialo v Kambodži za Pol Potovej hrôzovlády?
Medzi prvé kroky novej vlády patrilo nariadenie o vysťahovaní všetkých obyvateľov z miest na vidiek. Do miest nabehli milície a ľudia museli vzápätí opúšťať svoje domovy s vecami, ktoré si stihli v tom zmätku uchytiť. Behom pár hodín to všade zívalo prázdnotou. Mestá zostali úplne pusté. Ľudia boli premiestnení, na už spomínaný vidiek, alebo skôr koncentračných otrockých táborov. Technický pokrok bol vyhlásený za niečo nemysliteľné. Všetko malo byť vybudované ľudskou rukou, bez pomoci strojov. Nastolila sa akási roľnícka utópia. Nepoužívali sa autá, no nevzťahovalo sa to na jednotky Červených Khmérov. Všetky práce sa vykonávali ručne, za neznesiteľných podmienok. Je známe, že podmienkam v týchto pracovných táboroch nekonkurovali ani najslávnejšie koncentráky z čias nacistického Nemecka. Deň v takomto tábore pozostával z prác na poliach, alebo stavbách, krátka obedná pauza, kde sa fasovala malá nádobka s ryžou a po pauze sa zase šlo pracovať, no a večer sa všetci zhromažďovali v barákoch, kde si vypočuli prejavy ideologických vodcov. Bola zavedená tzv. veľká prevýchova národa. Tejto prevýchove padlo za obeť vyše 2 milióny Kambodžanov. Červení Khméri prenasledovali a následne zabíjali každého aspoň trochu vzdelaného človeka. Za obeť im padli herci, umelci, intelektuáli, mnísi, úradníci, učitelia, novinári ..... Za prejav intelektualizmu sa pokladalo aj nosenie okuliarov. Takto sa chceli vysporiadať s bývalým režimom. Počas ich vlády klesol počet obyvateľov Kambodže z 8,1 na 4,3 milióna. Státisíce ľudí utieklo pred hrôzovládou do susedných štátov ako Vietnam, Laos, Thajsko. Mučiace techniky Červených Khmérov by im závidel nejeden člen inkvizítorských stredovekých rád. Deti sa v táboroch vychovávali bez rodiny, ktorú považovali za prežitok. Mali fungovať ako súčiastky vo veľkom stroji menom Anka. Tak volali Červený Khméri svoju stranu. Nakoniec sa pustili do seba aj lokálne frakcie Červených Khmérov a predposlednou kvapkou znamenajúcou zánik tyranie znamenalo napádanie príhraničného územia Vietnamu zo strany Pol Potovho režimu. Nato Vietnamská armáda spustila ofenzívu v Kambodži a 7. januára 1979 dobyla hlavné mesto. Vietnamcov podporovalo aj domáce obyvateľstvo, ktoré sa vzbúrilo proti tyranskej vláde Pol Pota. Bola vyhlásená slobodná Kampučská ľudová republika, ktorá uzatvorila ochrannú zmluvu s Vietnamom.
V Kambodži ostalo okolo sto tisíc vojakov Vietnamu, ktorí chránili novú republiku pred návratom Červených Khmérov, ktorých zvyšky jednotiek pokračovali v partizánskej vojne prakticky do 90tich rokov 20 storočia. Zarážajúce je to, že Červených Khmérov od pádu ich režimu až do zloženia zbraní financovali Spojené štáty americké, prostredníctvom ich tajných služieb. Tieto šokujúce správy vyplývajú z dlho utajovaných bezpečnostných správ tajných amerických služieb. USA podporovali vojensky, finančne a materiálne Červených Khmérov preto, lebo bojovali proti Vietnamu. Krajine tak nenávidenej USA kvôli porážke, ktorú im Vietnamci uštedrili. Pol Potovi sa podarilo utiecť a zomrel 15. apríla 1998 v Kambodži, na území ovládanom Červenými Khmérmi.
Dnes nenájdete v Kambodži jedinú rodinu, ktorej aspoň jedného člena nezabil režim Červených Khmérov. Preto nám všetkým plynie z tejto tragédie obrovské ponaučenie, že dogmatizmus spojený s fanatizmom nikdy neprináša nič dobré. Uctime si každú obeť, ktorá v Kambodži, ale aj inde vo svete prišla nezmyselne o život a nedovoľme takýmto beštiálnym fašistickým režimom návrat. A nemôže nás zmýliť ani ich navonok červený vzhľad, akým nás chceli zmiasť práve Červení Khméri.

Miroslav Pomajdík