Červení Khméri- hnutie, ktoré bolo inšpirované revolučným dianím v Ázii, maoizmom, pôsobiace v Kambodži, vedené Pol Potom. Toto hnutie viedlo partizánsku vojnu proti proamerickému režimu prezidenta Lon Nola. Počas vietnamskej vojny vtrhli do Kambodže americké vojská, ktoré tu chceli zlikvidovať základne Severovietnamcov. Červení Khméri sa vtedy postavili na stranu Vietnamcov a spoločne útočili na okupantské vojská Američanov. V týchto časoch vystupovali Červení Khméri ako osloboditelia a nádej pre Kambodžu v spravodlivejšie napredovanie. Presne 17.apríla 1975 dobyli Červení Khméri hlavné mesto Kambodže, Phnom-penh. Bolo to posledné miesto v krajine, ktoré ešte vzdorovalo, no a po jeho uchopení prešla celá správa krajiny pod Červených Khmérov. Začala sa nová epocha krajiny.
Nový režim začal veľmi rýchlo ukazovať svoju pravú tvár. Začali sa naplňovať sny jedného neobmedzeného muža. Pol Pot, ako nový vodca, chytil opraty moci až brutálne silno. Začal vyhlasovať svoju vládu za jedinú pravú ľudovú. Ale o ľud mu už dávno nešlo. Chcel naplniť svoju zvrátenú myšlienku o pravej podobe budúcej spoločnosti a hneď ju aj začal pretavovať do skutočnosti. Na jednej strane sa vyhlasoval za veľkého znalca Marxovej teórie, a na strane druhej, ju absolútne nepochopil a totálne pošpinil. Marxovi a Engelsovi by vytiekla nejedná slzička nad týmto krvavým režimom. Ja osobne pokladám režim Pol Pota a Červených Khmérov za akúsi fašistickú diktatúru s červeným nádychom. V zahraničnej politike sa Kambodža dostala do úplnej izolácie. Je na pováženie, že s režimom Červených Khmérov nespolupracovali ani krajiny socialistického bloku. Čo sa vlastne dialo v Kambodži za Pol Potovej hrôzovlády?
Medzi prvé kroky novej vlády patrilo nariadenie o vysťahovaní všetkých obyvateľov z miest na vidiek. Do miest nabehli milície a ľudia museli vzápätí opúšťať svoje domovy s vecami, ktoré si stihli v tom zmätku uchytiť. Behom pár hodín to všade zívalo prázdnotou. Mestá zostali úplne pusté. Ľudia boli premiestnení, na už spomínaný vidiek, alebo skôr koncentračných otrockých táborov. Technický pokrok bol vyhlásený za niečo nemysliteľné. Všetko malo byť vybudované ľudskou rukou, bez pomoci strojov. Nastolila sa akási roľnícka utópia. Nepoužívali sa autá, no nevzťahovalo sa to na jednotky Červených Khmérov. Všetky práce sa vykonávali ručne, za neznesiteľných podmienok. Je známe, že podmienkam v týchto pracovných táboroch nekonkurovali ani najslávnejšie koncentráky z čias nacistického Nemecka. Deň v takomto tábore pozostával z prác na poliach, alebo stavbách, krátka obedná pauza, kde sa fasovala malá nádobka s ryžou a po pauze sa zase šlo pracovať, no a večer sa všetci zhromažďovali v barákoch, kde si vypočuli prejavy ideologických vodcov. Bola zavedená tzv. veľká prevýchova národa. Tejto prevýchove padlo za obeť vyše 2 milióny Kambodžanov. Červení Khméri prenasledovali a následne zabíjali každého aspoň trochu vzdelaného človeka. Za obeť im padli herci, umelci, intelektuáli, mnísi, úradníci, učitelia, novinári ..... Za prejav intelektualizmu sa pokladalo aj nosenie okuliarov. Takto sa chceli vysporiadať s bývalým režimom. Počas ich vlády klesol počet obyvateľov Kambodže z 8,1 na 4,3 milióna. Státisíce ľudí utieklo pred hrôzovládou do susedných štátov ako Vietnam, Laos, Thajsko. Mučiace techniky Červených Khmérov by im závidel nejeden člen inkvizítorských stredovekých rád. Deti sa v táboroch vychovávali bez rodiny, ktorú považovali za prežitok. Mali fungovať ako súčiastky vo veľkom stroji menom Anka. Tak volali Červený Khméri svoju stranu. Nakoniec sa pustili do seba aj lokálne frakcie Červených Khmérov a predposlednou kvapkou znamenajúcou zánik tyranie znamenalo napádanie príhraničného územia Vietnamu zo strany Pol Potovho režimu. Nato Vietnamská armáda spustila ofenzívu v Kambodži a 7. januára 1979 dobyla hlavné mesto. Vietnamcov podporovalo aj domáce obyvateľstvo, ktoré sa vzbúrilo proti tyranskej vláde Pol Pota. Bola vyhlásená slobodná Kampučská ľudová republika, ktorá uzatvorila ochrannú zmluvu s Vietnamom.
V Kambodži ostalo okolo sto tisíc vojakov Vietnamu, ktorí chránili novú republiku pred návratom Červených Khmérov, ktorých zvyšky jednotiek pokračovali v partizánskej vojne prakticky do 90tich rokov 20 storočia. Zarážajúce je to, že Červených Khmérov od pádu ich režimu až do zloženia zbraní financovali Spojené štáty americké, prostredníctvom ich tajných služieb. Tieto šokujúce správy vyplývajú z dlho utajovaných bezpečnostných správ tajných amerických služieb. USA podporovali vojensky, finančne a materiálne Červených Khmérov preto, lebo bojovali proti Vietnamu. Krajine tak nenávidenej USA kvôli porážke, ktorú im Vietnamci uštedrili. Pol Potovi sa podarilo utiecť a zomrel 15. apríla 1998 v Kambodži, na území ovládanom Červenými Khmérmi.
Dnes nenájdete v Kambodži jedinú rodinu, ktorej aspoň jedného člena nezabil režim Červených Khmérov. Preto nám všetkým plynie z tejto tragédie obrovské ponaučenie, že dogmatizmus spojený s fanatizmom nikdy neprináša nič dobré. Uctime si každú obeť, ktorá v Kambodži, ale aj inde vo svete prišla nezmyselne o život a nedovoľme takýmto beštiálnym fašistickým režimom návrat. A nemôže nás zmýliť ani ich navonok červený vzhľad, akým nás chceli zmiasť práve Červení Khméri.
Miroslav Pomajdík
Nový režim začal veľmi rýchlo ukazovať svoju pravú tvár. Začali sa naplňovať sny jedného neobmedzeného muža. Pol Pot, ako nový vodca, chytil opraty moci až brutálne silno. Začal vyhlasovať svoju vládu za jedinú pravú ľudovú. Ale o ľud mu už dávno nešlo. Chcel naplniť svoju zvrátenú myšlienku o pravej podobe budúcej spoločnosti a hneď ju aj začal pretavovať do skutočnosti. Na jednej strane sa vyhlasoval za veľkého znalca Marxovej teórie, a na strane druhej, ju absolútne nepochopil a totálne pošpinil. Marxovi a Engelsovi by vytiekla nejedná slzička nad týmto krvavým režimom. Ja osobne pokladám režim Pol Pota a Červených Khmérov za akúsi fašistickú diktatúru s červeným nádychom. V zahraničnej politike sa Kambodža dostala do úplnej izolácie. Je na pováženie, že s režimom Červených Khmérov nespolupracovali ani krajiny socialistického bloku. Čo sa vlastne dialo v Kambodži za Pol Potovej hrôzovlády?
Medzi prvé kroky novej vlády patrilo nariadenie o vysťahovaní všetkých obyvateľov z miest na vidiek. Do miest nabehli milície a ľudia museli vzápätí opúšťať svoje domovy s vecami, ktoré si stihli v tom zmätku uchytiť. Behom pár hodín to všade zívalo prázdnotou. Mestá zostali úplne pusté. Ľudia boli premiestnení, na už spomínaný vidiek, alebo skôr koncentračných otrockých táborov. Technický pokrok bol vyhlásený za niečo nemysliteľné. Všetko malo byť vybudované ľudskou rukou, bez pomoci strojov. Nastolila sa akási roľnícka utópia. Nepoužívali sa autá, no nevzťahovalo sa to na jednotky Červených Khmérov. Všetky práce sa vykonávali ručne, za neznesiteľných podmienok. Je známe, že podmienkam v týchto pracovných táboroch nekonkurovali ani najslávnejšie koncentráky z čias nacistického Nemecka. Deň v takomto tábore pozostával z prác na poliach, alebo stavbách, krátka obedná pauza, kde sa fasovala malá nádobka s ryžou a po pauze sa zase šlo pracovať, no a večer sa všetci zhromažďovali v barákoch, kde si vypočuli prejavy ideologických vodcov. Bola zavedená tzv. veľká prevýchova národa. Tejto prevýchove padlo za obeť vyše 2 milióny Kambodžanov. Červení Khméri prenasledovali a následne zabíjali každého aspoň trochu vzdelaného človeka. Za obeť im padli herci, umelci, intelektuáli, mnísi, úradníci, učitelia, novinári ..... Za prejav intelektualizmu sa pokladalo aj nosenie okuliarov. Takto sa chceli vysporiadať s bývalým režimom. Počas ich vlády klesol počet obyvateľov Kambodže z 8,1 na 4,3 milióna. Státisíce ľudí utieklo pred hrôzovládou do susedných štátov ako Vietnam, Laos, Thajsko. Mučiace techniky Červených Khmérov by im závidel nejeden člen inkvizítorských stredovekých rád. Deti sa v táboroch vychovávali bez rodiny, ktorú považovali za prežitok. Mali fungovať ako súčiastky vo veľkom stroji menom Anka. Tak volali Červený Khméri svoju stranu. Nakoniec sa pustili do seba aj lokálne frakcie Červených Khmérov a predposlednou kvapkou znamenajúcou zánik tyranie znamenalo napádanie príhraničného územia Vietnamu zo strany Pol Potovho režimu. Nato Vietnamská armáda spustila ofenzívu v Kambodži a 7. januára 1979 dobyla hlavné mesto. Vietnamcov podporovalo aj domáce obyvateľstvo, ktoré sa vzbúrilo proti tyranskej vláde Pol Pota. Bola vyhlásená slobodná Kampučská ľudová republika, ktorá uzatvorila ochrannú zmluvu s Vietnamom.
V Kambodži ostalo okolo sto tisíc vojakov Vietnamu, ktorí chránili novú republiku pred návratom Červených Khmérov, ktorých zvyšky jednotiek pokračovali v partizánskej vojne prakticky do 90tich rokov 20 storočia. Zarážajúce je to, že Červených Khmérov od pádu ich režimu až do zloženia zbraní financovali Spojené štáty americké, prostredníctvom ich tajných služieb. Tieto šokujúce správy vyplývajú z dlho utajovaných bezpečnostných správ tajných amerických služieb. USA podporovali vojensky, finančne a materiálne Červených Khmérov preto, lebo bojovali proti Vietnamu. Krajine tak nenávidenej USA kvôli porážke, ktorú im Vietnamci uštedrili. Pol Potovi sa podarilo utiecť a zomrel 15. apríla 1998 v Kambodži, na území ovládanom Červenými Khmérmi.
Dnes nenájdete v Kambodži jedinú rodinu, ktorej aspoň jedného člena nezabil režim Červených Khmérov. Preto nám všetkým plynie z tejto tragédie obrovské ponaučenie, že dogmatizmus spojený s fanatizmom nikdy neprináša nič dobré. Uctime si každú obeť, ktorá v Kambodži, ale aj inde vo svete prišla nezmyselne o život a nedovoľme takýmto beštiálnym fašistickým režimom návrat. A nemôže nás zmýliť ani ich navonok červený vzhľad, akým nás chceli zmiasť práve Červení Khméri.
Miroslav Pomajdík
Príspevky
