26. 11. 2008

Via Via Hungaria vs. Maďari za Dunaj

Najfrekventovanejšou témou posledných dní, samozrejme okrem toho, že sa novým americkým prezidentom stal Barack Obama, je nepochybne kríza v slovensko-maďarských vzťahoch. Hoci nikdy neboli práve ideálne, ich dnešný stav je vo vážnej kríze, ku ktorej stačil jediný futbalový zápas v Dunajskej Strede, na ktorom boli prítomní aj občania Maďarskej republiky a je viac než pravdepodobné, že ich účasť nebola práve motivovaná ich láskou k futbalu. Okrem vykrikovania hesiel "Via Via Hungaria!" a "Maďari za Dunaj!", by nešlo o nič výnimočné na čo by sme neboli v poslednej dobe zvyknutí, až na to, že sa policajti opovážili zakročiť proti vyčíňaniu vandalov, ktorí boli zhodou okolností maďarskej národnosti. Tento jediný okamih stačil na to, aby sa dnes pálili vlajky, blokovali hranice a politici sa navzájom obviňovali. To sú fakty, ktoré sú známe každému.
Otázkou však zostáva, aký je skutočný cieľ týchto aktivít a kam to až môže dospieť? Danú otázku si už položil asi každý z nás, respektíve aspoň tí z nás, ktorí nie sú pasívni voči dianiu v štáte, v ktorom žijú. Odpoveď je o to náročnejšia. Už boli vyslovené viaceré interpretácie tohto konfliktu, od spôsobu ako odpútať pozornosť od nepriaznivej situácie v Maďarsku, až po obyčajnú bublinu, ktorá časom splasne. Je na každom z nás ku ktorej alternatíve sa prikloní, jednoznačne však nemôže byť ani jedna z nich považovaná za absolútne správnu. Najistejšou voľbou sa zdá byť ich vzájomná kombinácia, tzv. z každého rožka troška. Zaujať jednoznačné stanovisko určite nie je jednoduché a medzi viacerými občanmi vládne skôr pocit zmätenosti, čo sa to vlastne deje, komu dať za pravdu a koho podporiť. Deje sa len toľko, že sa v podstate nič nedeje, pretože vzájomným obviňovaním a odkazovaním si cez médiá sa asi veľa vyriešiť nedá. Táto nezodpovednosť kompetentných osôb môže mať nezanedbateľné následky tak pre obidva štáty, ako aj pre ich občanov, aj keď nie je úplne vylúčené, že práve toto je hlavným cieľom a v tom prípade je všetko v poriadku, lebo sa to vyvíja žiadúcim smerom. Nespochyvniteľne je ale potrebné rázne riešenie, ku ktorému je možné dospieť len prostredníctvom odstránenia chýb v komunikácii a dosiahnutia zhody na základe určitého kompromisu.



Kristína Pócsová

17. 11. 2008

Arménska genocída v skratke


Arménska genocída bola centrálne plánovaná a vedená tureckou vládou proti celému arménskemu národu v Ottomanovej ríši. Bola spáchaná počas I. svetovej vojny medzi rokmi 1915 a 1918. Arméni boli predmetom deportácie, vyvlastňovania, únosov, týrania, masakrovania a vyhladzovania.
Veľká väčšina arménskej populácie bola násilne premiestnená z Arménska a Anatolie (dnešné Turecko) do Sýrie, kde ďalej Arméni boli poslaní do púšte odsúdení na smrť dehydrovaním a vyhladovaním. Veľký počet Arménov bol systematicky masakrovaný v celej Ottomanovej ríši. Ženy a deti boli vykorisťované, znásilňované a strašným spôsobom ponižované. Takmer celý majetok Arménov bol zhabaný. Po niečo viac ako roku ticha na konci I. S.V. turecké besnenie pokračovalo medzi rokmi 1920 a 1923, zvyšní Arméni boli predmetom ďalších masakrov a vyhnania.


Plánovanie genocidy
Pri zrode myšlienky arménskej genocídy stál Centrálny výbor strany mladých Turkov (výbor pre jednotu a pokrok, po turecky Ittihad ve terakki cemiyet), ktorej vedúce postavy boli Mehmed Talât {paša), Ismail Enver (paša), a Ahmed Djemal (paša). Bola to rasistická skupina, ktorej ideológia bola vytvorená Ziaom Gökalpom, Dr. Mehmedom Nazimom a Dr. Beheaddionom Shakirom. Genocída bola vedená organizáciou, Teshkilati Mahsusa, vytvorenou na pokyn výboru pre jednotu a pokrok, ktorá vytvorila špeciálne vražedné prápory, pozostávajúce z násilných kriminálnikov prepustených z väzníc pre tento účel. Arméni pôsobiaci v armáde boli odzbrojení, následne na to umiestnení do pracovných práporov, alebo do otroctva a potom zabití. Všetky predchádzajúce udalosti prebehli v tajnosti, tak ako malo prebehnúť zlikvidovanie arménskeho národa.


24-tý apríl
Je večer dvadsiateho štvrtého apríla a píše sa rok 1915. Turecká vláda uväznila vyše 200 (niektoré zdroje hovoria aj o vyššom čísle) vedúcich postáv arménskej komunity v Konštantinopole (dnešný Istanbul), čoskoro boli uväznení stovky ďalších. Všetci boli poslaní do väznice v stredozemí Anatolie, kde väčšina bola aj popravená. Ešte v tento deň bolo zmasakrovaných 5 000 Arménov v ich domovoch a uliciach Konštantinopolu. Po 24tom apríli boli zvyšní Arméni vyzvaní do ulíc z ich domov, bolo im povedané, že budú premiestnení. Po tomto boli poslaní do koncentračných táborov v púšti medzi Jerablusom a Deir ez-Zorom, na tejto ceste zomierali od vyčerpanosti vyhladovania a dehydrovania, tí ktorí prežili “ceste smrti“ boli brutálne zavraždení v koncentračných táboroch. Vedúce postavy v Trebizonde, pri pobreží Čierneho mora zmenili túto rutinu, nalodili Arménov na bárky a vyhodili ich na mori z lode. Niektorí statoční Ottomanovi hodnostári ako Celal, guvernér Aleppa, Mazhar, guvernér Ankari a Reshid, guvernér Kastamonu, boli odvolaní pre nesúhlas s genocídou. Všetci ďalší Turci, ktorí chránili Arménov boli popravení. Počas troch rokov bolo zabitých 1,5 milióna Arménov. Genocída bola systematicky vykonávaná na celom území Ottomanovej ríše, čo dokazuje, že bola vedená vládnou stranou mladých Turkov.


Skutočnosť, alebo výmysel Arménov?
Turecká vláda dodnes popiera, že sa stala arménska genocída a tvrdí, že Arméni boli iba presunutí z východnej časti krajiny ohrozenej vojnou. Arménska genocída, bola uskutočnená na celom území Anatolie (dnešné Turecko) a nie iba vo východnej časti krajiny, ktorá bola ohrozená vojnou. Deportácie a vraždenie bolo aj na západe, v Ismide a jeho okolí, v Broussae, v centre Ankary a jej okolí, na juhozápade, v Konya a jej okolí a v Adane, ktorá je v blízkosti Stredozemného mora, čo je prirodzená západná hranica Turecka. Ďalej v Diyarbekiry, Harpoute, Marashi, a Ourfe. To boli iba niektoré z oblasti kde prebiehalo vraždenie. Iba Erzerum, Bitlis a Van sú vo východnej oblasti ohrozenej vojnou. Taktiež nemeckí konzuli pôsobiaci v Turecku vrátane vicekonzula Maxa Erwina von Scheubner-Richner, ktorý bol v 20tych rokoch hlavným politickým poradcom Adolfa Hitlera, boli svedkami. Hitler povedal svojim generálom v predvečer vyslania jednotiek do Poľska, “Choďte a zabíjajte bez milosti... ...kto si dnes spomenie na zabíjanie Arménov.”
20. a 21. storočie a genocída:
- 18teho júna, 1987 Európsky parlament odhlasoval uznanie Arménskej genocídy.
- Arménska genocída bola uznaná britským, francúzskym, ruským, nemeckým parlamentom, čo sa týka veľmoci. Spojené Štáty, taktiež uznali Arménsku genocídu a boli aj hlavným hovorcom v záujme Arménov.
- V roku 1994 Turecká vláda poskytla peniaze na tajné trénovanie azerbajdžanských vojakov na zabíjanie Arménov.
- Iba 10 rokov po tejto udalosti sa začali prístupové rokovania o vstupe Turecka do Európskej Únie. Turecko je plnohodnotným členom NATO a jedným z hlavných spojencov Spojených Štátov Amerických vo vojne v Iraku. Za čo im Spojené Štáty vyslovili odporučenie na prijatie do EÚ.


Spracoval Miroslav Pomajdík

12. 11. 2008

Napriek zmenám napredujeme...

Študijný program Politológia na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne sa realizuje už štvrtý rok. Týmto akademickým rokom máme prvýkrát študentov v magisterskom štúdiu v dennej forme. V minulom akademickom roku prvýkrát v histórii na TnU AD boli slávnostne promovaní prví absolventi I. stupňa – bakalárskeho a II. stupňa – magisterského.
Zrušením ÚPHV bol študijný program Politológia najskôr zaradený pod FSEV TnU AD.
Nový akademický rok 2008/2009 znamená pre študijný program Politológia zaradenie v rámci novej organizačnej štruktúry ako Katedra politológie. Stali sme sa Celouniverzitným študijným programom, ktorý spadá priamo pod rektorát TnU AD.
V rámci študentskej mobility vysielame študentov do partnerských pracovísk: do Alicante, Bologne...atď. Dochádza k stabilizácii personálnej štruktúry katedry kvalifikovanými pedagógmi. V tomto akademickom roku 2008/2009 sa nám uspokojivým spôsobom podarilo vyriešiť otázku seminárnych miestností. Do budúcna zostáva vyriešiť problém prednáškových miestností, nakoľko prednášky prebiehajú na Krajskom úrade a tiež vo veľkej zasadačke. Táto otázka je akútna, kedže v akademickom roku 2009/2010 nám pribudne nový ročník v II. stupni magisterského štúdia v dennej forme.
Som rada, že sa aj študenti politológie zapojili do medzinárodnej konferencie – ŠVOČ.

Mrzí ma, že študenti v študijnom programe Politológia nemajú zastúpenie v Akademickom senáte TnU AD, aj keď študuje v tomto odbore 800 študentov. Je to správne? Potom nám to pripadá, pedagógom aj študentom, ako: „O nás, bez nás“.
Aj keď v poslednej dobe boli problémy, zaráža ma, že niektorí študenti neriešia svoje záležitosti osobne, ale vypisujú anonymy a sťažnosti.
V najbližšej dobe nás čakajú Beánie, verím, že všetci sa dobre zabavíme.


Prajem všetkým študentom prvého a druhého stupňa, v dennej aj externej forme veľa úspechov v štúdiu.


PhDr. Oľga Bočáková, PhD.

7. 11. 2008

Prezident dvoch tvárí Robert Mugabe


Zimbabwe je v súčasnosti jednou z najchudobnejších krajín na svete, pár mesiacov dozadu takmer denne prekonávala rekordy v inflácii, ktorej hodnoty sa blížili až k 11.000.000 percent. Situácia v krajine nebola vždy taká nelichotivá ako je dnes. Zimbabwe disponuje veľmi výhodnými geografickými podmienkami. Na jej území sa už od dávnej minulosti rozvíjali veľmi vyspelé kultúry a na konci 80. rokov 20. storočia patrila medzi najrozvinutejšie krajiny v Afrike. Čo sa ale stalo, keď sa fungujúci štát dostal do situácie, kedy stojí na pokraji priepasti?


Zimbabwe v súčasnej podobe existuje od mierovej konferencie v Londýne, ktorá sa uskutočnila 18. apríla 1980. Pred týmto dátumom sa na jej území nachádzal štát Južná Rodézia. Vládol tam rasistický režim premiéra Iana Douglasa Smitha, ktorý bol nútení odstúpiť na nátlak OSN a černošských aktivistov z frakcií ZAPU a ZANU medzi, ktorými zohrával dôležitú úlohu disident a dnes prezident Robert Mugabe. Práve jeho vláde sa pripisuje vina za súčasný stav v krajine. Predstavím Vám životný príbeh zimbabwského lídra.
Robert Gabriel Mugabe sa narodil 21. februára 1924 neďaleko Salisbury (dnešné Harare). Vysokoškolské vzdelanie získal v odboroch pedagogika, teória umenia a právo, ktoré vyštudoval diaľkovo z väzenia. V rokoch 1955 až 1960 pôsobil v Zambii a Ghane ako vzdelávací pracovník. Pobyt v Ghane pre neho znamenal veľa pri formovaní jeho politického profilu, výrazne ho ovplyvnili aj myšlienky o emancipácii černochov a panafrikanizmus
[1]. Po návrate do vlasti sa začal angažovať v hnutí ZANU[2], neskôr sa za túto činnosť dostal do väzenia, kde strávil 11 rokov života. Veľmi silne na neho zapôsobila smrť syna, na ktorého pohreb sa nedostal a to znásobilo jeho nenávisť voči belochom. Po prepustení riadil činnosť ZANU z Mozambiku a do Zimbabwe sa vrátil až v roku 1979 ako hrdina.
V roku 1980 sa stal premiérom, keď vytvoril koalíciu so ZAPU
[3], ktorú v roku 1987 zlúčil so svojou stranou ZANU a vznikla ZANU-PF[4]. V tom istom roku sa stal prezidentom, keď sa mu podarilo spojiť funkcie prezidenta a predsedu vlády. Zvolení bol opakovane v roku 1990, 1996, 2002 a v tiež v posledných voľbách v roku 2008, v ktorých druhé kolo bojkotovala opozícia. Exekutívna moc v rukách Mugabeho sa udržala až do septembra 2008, keď došlo k historickej dohode o rozdelení kompetencií. Dôvodom k takémuto rozhodnutia bola strata väčšiny v parlamente pre stranu ZANU-PF. Mugabe nerešpektoval výsledky volieb, došlo k vlne nepokojov, kde dochádzalo k útokom na predstaviteľov opozície.

Jednou z najdôležitejších úloh vlády Mugabeho bola dlho pripravovaná poľnohospodárska reforma, ktorá mala zabezpečiť redistribúciu pôdy pre majoritné černošské obyvateľstvo. Napĺňanie tejto reformy sa začalo referendom z roku 2000, ktorého predmetom bola aj zmena ústavy krajiny. Vyvlastňovanie fariem prerástlo do rasovo motivovaného násilia, ktoré nemalo v krajine obdoby. Noví vlastníci fariem (prívrženci prezidenta – veteráni), ale nevedeli ako pôdu obrábať, a tak postupne začala poľnohospodárska produkcia klesať. Dôsledkom toho bol rast nezamestnanosti, zvýšenie inflácie a celkovo všeobecnej nespokojnosti. Vo volebnom roku 2008, kde došlo k víťazstvu opozície, rozpútali jednotky armády a veteránov novú vlnu násilia, ktorá ešte viac prehĺbila už tak dosť zlú situáciu v krajine. Akýkoľvek hospodárky a spoločenský život v Zimbabwe sa zastavil, násilie bolo na dennom poriadku. Patová politická situácia sa prejavila vo všetkých oblastiach života, prekonala ju až dohoda z 15. septembra, ktorá zaručovala víťaznej strane MDC prístup k moci a jej líder Morgan Tsvangirai sa stal premiérom krajiny.

Vládu Robeta Mugabeho môžeme rozdeliť na tri etapy. V prvej etape od roku 1980 do roku 1997 bol príkladným africkým politikom, všetko na čo siahol malo úspech (podarilo sa mu vytvoriť silnú politickú stranu pre takmer všetkých obyvateľov, spolupracoval s bielymi farmármi, vo svojej vláde mal ministrov bielej pleti a podobne). Dodnes je medzi africkými politikmi veľmi rešpektovaným štátnikom. Čisto hypoteticky, keby po tomto období prišiel o funkciu, bol by možno úspešnejším africkým politikom ako Nelson Mandela. V rokoch 1997 a 2008 sa stal, ale synonymom černošského rasizmu. Naplno sa prejavila jeho nenávisť voči bielym z čias boja proti režimu Iana Smitha v 60. a 70. rokoch, keď bol väznený a žil v emigrácii. Najsmutnejšie na celom príbehu rokov 1997 až 2008 je to, že sa stal presne rovnakým typom politika, proti akým bojoval. Poslednou etapou sú najnovšie udalosti, ktoré sa naďalej vyvíjajú a ich budúcnosť možno len veľmi ťažko predpovedať. Ako sa bude správať prezident dvoch tvárí, prezident Mugabe?


Števko Adam

[1] Panafrikanizmus - je ideovopolitická koncepcia a hnutie najmä černošskej inteligencie Afriky, Severnej Ameriky a krajín Karibského mora, ktorá sa zakladá na vedomí jednoty a príslušnosti k jednej rase.
[2] ZANU – Zimbabwianska africká národná únia
[3] ZAPU – Zimbabwianska africká ľudová únia
[4] ZANU – PF – Zimbabwianska africká národná únia – Vlastenecký front


Väčšinový alebo pomerný systém?

Pozrime sa na to, čo navrhujú, alebo navrhovali určité politické strany pôsobiace na Slovensku.
ĽS-HZDS navrhuje relatívny väčšinový systém a 150 obvodov, ANO odporúča 100 obvodov s absolútnou väčšinou a dvojkolovou voľbou, SDKÚ-DS hovorí o priamej voľbe poslancov. Strana Smer-SD navrhuje kombinovaný systém. Podľa tohto návrhu by sa polovica poslancov volila relatívnym väčšinovým systémom a polovica pomerným systémom. Vzniklo by teda 75 jednomandátových obvodov plus osem volebných krajov, v ktorých by sa volilo 75 poslancov na princípe kandidátok politických strán. V prípade zníženia počtu poslancov NR SR na 120 či 100 (túto zmenu Smer-SD podporuje) by sa primerane znížil počet obvodov a počet poslancov volených vo volebných krajoch.

Ja sa domnievam, že pre Slovensko by najvhodnejšia varianta bola- pomerný systém s 8 volebnými obvodmi a to s volebnými obvodmi, identickými s dnešnými 8 Vyššími územnými celkami / VÚC /. Zvýšila by sa tým pádom transparentnosť pri vyberaní kandidátov na kandidačné listiny politických strán a to tak, že každá strana by vyberala na kandidátku členov strany s trvalým bydliskom na území daného obvodu. Tým by sa vylúčilo to, čo sa často stáva v našich voľbách s jedným volebným obvodom a to, že do parlamentu sa dostávajú kandidáti väčšinou žujúci v Bratislave a ostatné oblasti sú slabo zastúpené. Ďalej to zvýši efektívnosť straníckych štruktúr a samotných politikov vo svojom regióne, lebo ľudia budú voliť tých, ktorí sú najaktívnejší vo svojej oblasti, tým pádom sa zvýši zodpovednosť politika ku občanom žijúcim v danom regióne / ktorí mu dali hlas / za ktorý bol zvolený. Ďalšou výhodou je to, že regionálne štruktúry nedoplácajú na nečinnosť iných svojich organizácii v iných regiónoch napr.- dajme tomu stranícke štruktúry KDH v Trnavskom kraji sú slabo aktívne, občania o nich nepočujú a nevidia nič pozitívne, prečo by mali voliť práve ich a tak KDH získa v obvode Trnavskej VÚC 4,5 % hlasov a žiaden ich kandidát sa nedostane do parlamentu, ale zato KDH v Prešovskom VÚC je aktívna, robí všetko možné pre občanov a získa v tomto obvode 10 % hlasov a ich kandidáti sa prebojujú do parlamentu. Tým sa eliminuje aj to, že vo vlastnej strane si členovia budú vykrikovať pri súčasnom jednom obvode, že v tom a tom kraji má KDH slabé výsledky a do parlamentu sa prebojovala väčšina nominantov z tejto nečinnej oblasti. Zvýši sa aj záujem občanov o voľby, lebo dnes sa preferencie strán spočítavajú v globále a tak strana, ktorá má slabé voličské zázemie, tj. pod 5 % tak túto stranu ľudia nepôjdu voliť, alebo dajú hlas inej strane, ale pri 8 obvodovom volebnom systéme, sa má šancu do parlamentu dostať aj strana, ktorá by sa pri dnešnom systéme nemala šancu presadiť, lebo sa počíta celo Slovenský priemer. napr. SNS získa v 7 obvodoch volebné zisky pod 5 % percent, no v tom ôsmom sa prehupne cez hranicu 5 % a tým pádom obsadí aj určité kreslá v zastupiteľskom zbore. Je to ocenenie pre stranícke štruktúry v danom regióne, ktoré vynaložili maximálne úsilie a tým sa dostali cez celý výsledný priemer svojho politického subjektu- čo im prinieslo zastúpenie v parlamente.
Takže toto bolo len pár výhod, ktorý prináša tento typ volebného systému.

Miroslav Pomajdík

6. 11. 2008

Rehabilitácia ruského cára Mikuláša II alebo - Ako sa masový vrah svätcom stal !


Píše sa rok 2008, presnejšie 1. 8. 2008 a nemožné sa stáva skutočnosťou. Posledný ruský cár Mikuláš II. je v tento deň ruským najvyšším súdom vyhlásený za obeť sovietskych represálií a je plne rehabilitovaný. Už v roku 2000 ruská pravoslávna cirkev vyhlásila tohto monarchu za svätca. Neprestávam sa čudovať, ako sa v dnešnej dobe stane z masového vraha obeť a dokonca svätec. Ruský najvyšší súd jediným verdiktom prepísal históriu svojej krajiny. Zo všetkých strán počúvame o stalinistických obetiach, čo je samozrejme správne. Nikdy nemôžeme zabudnúť ani na jedného človeka, ktorý počas Stalinovej éry zomrel nevinne, no na druhej strane tak isto hlučne, ako poukazujeme na obete Stalinovej vlády, musíme poukazovať na obete cárskeho režimu. Rehabilitovaním Romanovcov najvyšší súd otvorene vysmial a pošliapal spomienku na milióny neprávom povraždených ruských občanov vo vtedajšom cárskom Rusku. Pozrime sa na vládu posledného cára Mikuláša II. vo faktoch .

Už jeho inaugurácia za ruského cára sa začala krvavo, keď pri jeho korunovácii organizátori nezvládli prípravu ceremónie a pri rozdávaní cárových obrazov bolo ušliapaných 4 000 ľudí. Cár po oboznámení sa s touto skutočnosťou ceremoniál neprerušil a pokračoval pokojne ďalej. Usporiadatelia dostali za “skvelo“ vykonanú prácu dokonca od Mikuláša štátne vyznamenania.

Fíni a Poliaci v monarchii

V ruskej časti rozdeleného Poľska odmietli žiaci spievať ruskú hymnu „Chráň nám Bože cára.“. Nasledovalo zatváranie množstva gymnázií a represálie na študentoch poľskej národnosti.
Veľké represálie postihli aj Fínov, ktorí sa vehementne bránili násilnej rusifikácii, ktorú nariadil samotný cár. V júni 1902 cársky režim zakázal na území pridruženého Fínska používať úradníkom fínštinu. Mohli používať jedine ruštinu, kto ju neovládal stratil zamestnanie. Každý Fín, ktorý odmietol vstúpiť do Ruskej armády mal byť disciplinárne riešený ako zradca a najvyšší trest bola guľka. Nasledovalo pozastavenie platnosti fínskej ústavy. Diktátorské právomoci, ktoré mali zlomiť odpor Fínov udelil cár - Nikolajovi I. Bobrikovovi. Pri demonštrácii konanej v roku 1904 v poľskej časti Ruska, zastrelila cárska armáda 6 Poliakov, 26 ich bolo zranených a stovky z nich uväznili. V rámci rusifikácie bolo rozhodnuté, že v poľských oblastiach môžu dejepis a zemepis vyučovať len Rusi a to len v ruskom jazyku. V roku 1908 bol rozpustený Fínsky snem a v roku 1909 rozpustil cár aj fínsky krajinský snem, čím sa krajina stala provinciou Ruska. Fíni spolu s Poliakmi a ostatnými nedobrovoľne rusifikovanými národmi bojovali za svoje národné práva, čo ich stálo nemálo obetí. Odhady hovoria o pár tisíc padlých v boji za svojbytnosť týchto národov.

Židovská otázka

Pogromy na Židov - nič neobvyklé. Cársky režim podnecoval v ľuďoch nenávisť voči židovskému etniku žijúcom v Rusku, následne čoho bolo proti Židom konané pogromy. Policajné jednotky a kozáci dostávali vždy jasné pokyny - nezasahovať, nechať tomu voľný priebeh. Jedny z najväčších pogromov sa odohrali napr. v apríli 1903, kedy boli v Kišiňove pozabíjané stovky Židov. Pri pogrome v septembri 1903 v meste Gomeľ bolo zavraždených 20 Židov. V máji 1905 v centre Volynskej gubernie Žitomír bolo pri pogrome zabitých 200 Židov. Cársky režim opäť nič nepodnikol na upokojenie situácie, práve naopak, na mnohých miestach pomáhali policajti a kozáci vraždiť Židov. Ďalšie protižidovské pogromy živené cárskym režimom vypukli v Odese a Bialystoku, kde ich padlo vyše 100. Počas Mikulášovej vlády boli pozabíjané tisíce Židov. Židia nemali v Rusku skoro žiadne práva. Ich vraždenie sa málokedy vyšetrovalo. Cár zvykol zvaľovať všetku vinu za nepokoje práve na nich. Jeho dekrétom z roku 1903 sa Židom zakazovalo nadobúdať nehnuteľnosti a pôdu mimo ghét kde žili.

Robotnícka a študentská otázka

V marci 1901 dal cár Mikuláš II. príkaz kozákom a polícii rozohnať zhromaždenie študentov k príležitosti 40. výročia zrušenia nevoľníctva. Po rozohnaní študentov nasledovali po celom Rusku študentské nepokoje. Študenti sa domáhali prepustenia svojich spolužiakov neprávom väznených v cárskych väzniciach. Študentská revolta proti monarchii pokračovala aj v roku 1902, začo si študenti vyslúžili zatvorenie Polytechniky v Kyjeve a následné uzatvorenie desiatok univerzít vrátane Moskovskej. Ani s robotníkmi sa cársky režim nemaznal. Pri robotníckej demonštrácii v marci 1902 v juhoruskom meste Batumi bolo armádou zastrelených 30 robotníkov. V roku 1903 sa opäť rozhoreli demonštrácie proti cárizmu. V meste Baku vstúpilo do štrajku 45 000 naftárskych robotníkov, železničiarov, zamestnancov dopravy, sadzačov atď. . Proti štrajku bola nasadená armáda v sile 6 000 mužov. Výsledok - pár stoviek mŕtvych, no napriek tomu sa za chvíľu štrajky rozšírili po celom južnom Rusku až po Odesu. V Kyjeve armáda pri potláčaní pokojnej demonštrácie zastrelila 100 robotníkov.
Rok 1904 nebol o nič kľudnejší ako pominulé roky. Do ulíc Moskvy a St. Peterburgu a v ďalších mestách vyšli študenti a robotníci, aby vyjadrili svoj nesúhlas s cárom. Demonštráciu rozohnali kozáci. Do štrajkov vstúpila väčšina robotníkov zo zbrojárskych závodov, okolo 30 000.

Krvavá nedeľa

V St. Peterburgu sa odohrala 22. 1. 1905 jedna z najväčších masakier cárskeho režimu. Okolo 140 000 robotníkov, žien a detí chceli cárovi odovzdať petíciu v ktorej požadovali 8 hodinový pracovný čas, zákon na ochranu robotníkov, agrárne reformy, zrušenie cenzúry, či odluku cirkvi od štátu. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Na námestí pred Zimným palácom čakali na protestujúcich vojaci, ktorí na rozkaz začali páliť do neozbrojeného pokojného davu. Na mieste ostalo vyše 1 000 mŕtvych, zranených bolo do 2 000 ľudí, z ktorých ešte niekoľko stoviek podľahlo zraneniam. Svet ostal šokovaný a konečne videl v plnej kráse pravú tvár cárskeho Ruska. Cár po tejto udalosti vyhlásil v St. Peterburgu vojenskú diktatúru.
Robotníci zo solidarity k svojim mŕtvym druhom spustili po celom Rusku vlnu štrajkov a demonštrácií. Začali sa búriť aj vojaci napr. na krížniku Potemkin, Minin a niekoľko ďalších námorných jednotiek. Pridala sa k nim celá posádka námorníctva v Sevastopole, ktorá povstala proti cárovi. Moskvu ochromil generálny štrajk.
Robotníci žiadali odstránenie cárizmu a vyhlásenie republiky. Železničiari vyhlásili na celom území generálny štrajk. Nasledovali ich aj poštový a telegrafní zamestnanci, ktorí prerušili spojenie s ostatkom sveta. Na nepokoje ktoré zachvátili celú krajinu nasadil cár verné jednotky armády a kozákov, ktorí pri nastolovaní poriadku povraždili okolo 10 000 ľudí. Len v Moskve bolo z tohto počtu zabitých vyše 1 000 občanov.
Podľa dobového dokumentu vedelo v roku 1907 čítať v Rusku len 29% mužov a len 13% žien. V 1908 bolo rozhodnuté, že ženy nemôžu študovať na univerzitách. Cársky režim zverejnil správu, že v rokoch 1909 až 1910 popravil 2 000 odporcov cárizmu.
V roku 1912 štrajkovali za lepšie pracovné a životné podmienky robotníci z baní na zlato. Polícia ako vždy štrajk potlačila a zastrelila 300 robotníkov a rovnaký počet ich zranila.
To bol výber z tých najkrvavejších udalostí. Cár nikdy nevyjednával. Ako na bežiacom páse schvaľoval popravy a použitie strelných zbraní proti pokojným demonštrantom. Za jeho panovania opustilo krajinu okolo 4 000 000 Rusov. Cár držal krajinu v totálnej chudobe, zaostalosti a každý hlások ľudu bol utopený v krvi. Jeho krutovládu neprežili milióny biednych poddaných. Decimovali ich choroby, hlad, kozáci a vojny - všetko dôsledok neobmedzenej cárskej moci. Tak veril v osvietenosť a nedotknuteľnosť svojej osoby, že po vypuknutí 1.svetovej vojny vyhlásil sám seba za hlavného veliteľa všetkých vojenských ruských síl, čo malo za následok katastrofálne premrhanie množstva životov ruských vojakov, ktorých vojvodca vrhal do obrovských jatiek bez akéhokoľvek rozmyslu.

Nemôžeme sa čudovať, že nakoniec Romanovcov stihol rovnaký osud ako ich obete. Boli popravený boľševikmi. Musíme sa vžiť do doby, ktorá vtedy panovala v Rusku. Obrovská nenávisť voči cárskej rodine. Boli symbolom všetkého utrpenia poddaných. Je veľkou škodou, že cárska rodina bola popravená bez súdu, pred ktorý mal byť postavený cár Mikuláš II. spolu s manželkou Alexandrou Fjodorovnou / ktorá prakticky viedla krajinu s Mikulášom, ktorý bol pod jej obrovským vplyvom a vplyvom fanatického psychopata a kňaza čiernej sekty - Rasputina / a následne po procese, na ktorom by sa ukázali všetky svinstvá cárizmu, ktoré by boli jasnou obžalobou celej krutovlády. Cár s cárovnou mali byť riadne odsúdený a popravení. Ľahko sa nám to teraz hodnotí, no osud to chcel inak. V panike, keď sa blížili bielogvardrejské monarchistické oddiely k Jekaterinburgu, kde držali cársku rodinu, bola celá rodina popravená. Toto rozhodnutie bolo učinené v chaose tých dní, kedy pri prípadnom oslobodení cára a jeho rodiny by sa nikdy nenaplnila spravodlivosť, a tak v zmätku zobrali spravodlivosti do svojich rúk. Prišli sme tak o možnosť postaviť cára a jeho manželku tvárou v tvár ich zločinom a dnes paradoxne vyšli vykonávatelia rozsudku ako vrahovia a cárska dvojka ako mučeníci. Veľkou chybou bolo aj to, že za hriechy rodičov boli potrestané aj ich deti, ktoré zomreli tak isto nevinne, ako množstvo detí robotníkov, ktoré zmietol režim ich otca. Zľutoval sa cár nad neuveriteľným množstvom nevinných rodín, ktoré demonštrovali proti neľudskému systému? Nezľutoval! Rehabilitoval niekto tie milióny obetí cárskeho režimu? Poznáme ich mená, osudy? Nie! Krásne zadosťučinenie obyvateľom, ktorí žili a umierali počas vlády svätej dynastie Romanovskej. Neodpúšťajme vrahom a nezľahčujme ich zločiny. Tak ako spomíname na nespravodlivo zavraždených z dôb Stalina, tak isto spomínajme na zavraždených počas cárskych dôb. Pamätajme a nezabúdajme a hlavne hľadajme objektívnu pravdu a nedeľme vraždenie jedného za humánne a toho druhého za nehumánne. Veď zabíjanie vždy ostane len zabíjaním a nato nezabúdajme, už len kvôli ich obetiam.

Miroslav Pomajdík




4. 11. 2008

Vrany


30.11 v aule B budovy našej alma mater sa uskutočnila dlho očakávaná prednáška s profesorom Tóthom. Počas necelej hodiny nám garant nášho štúdia vysvetlil, prečo sa ten most, na ktorom je postavené štúdium politológie v Trenčíne kýve a prečo sa tí, ktorí na ňom stoja nemusia báť, či nespadnú s ním. Zvykne sa hovoriť – za všetkým hľadaj ženu alebo peniaze (dnes možno aj finančnú krízu). V našom prípade sú to peniaze. Odbor politológie si konečne našiel miesto v štruktúre Trenčianskej univerzity ako Katedra politológie, ktorá spadá pod právomoci samotného rektora. Pod jej záštitou študuje podľa slov profesora Tótha cca. 750 študentov, za každého študenta získava škola finančné prostriedky od štátu na rok. Tie by mali byť prerozdelené, schválením akademického senátu, späť medzi jednotlivé fakulty a pracoviská. Mali by, ale nie sú. Katedra politológie je z obehu peňazí vyňatá, aj keď jej študenti sú takisto zdrojom prímov univerzity. Nie je mojim účelom zisťovať, prečo hlava najvyššej organizačnej štruktúry školy nemá záujem o nejakú tú stovku študentov politológie, ale pozrieť sa na to, čo to vlastne je za orgán, ktorí rozpočet schvaľuje a aké ďalšie právomoci má. Senát. Akademický senát verejnej vysokej školy, ktorý sa člení na zamestnaneckú časť a na študentskú časť, sa skladá z volených zástupcov akademickej obce verejnej vysokej školy. Má najmenej 15 členov, z toho najmenej jednu tretinu tvoria študenti. Akademický senát verejnej vysokej školy, ktorá sa člení na fakulty, sa volí tak, aby každá fakulta v ňom bola zastúpená rovnakým počtom členov. Funkčné obdobie členov akademického senátu verejnej vysokej školy je najviac štvorročné. Zasadnutia akademického senátu verejnej vysokej školy sú verejné. Podľa zákonu č. 131/2002 Z.z. je pôsobnosť akademického senátu verejnej vysokej školy vymedzená predovšetkým takto:

a) schvaľuje návrh rektora na zriadenie, zlúčenie, splynutie, rozdelenie, zrušenie, zmenu názvu alebo zmenu sídla verejnej vysokej školy a fakulty verejnej vysokej školy po predchádzajúcom vyjadrení Akreditačnej komisie
b) schvaľuje na návrh rektora vnútorné predpisy verejnej vysokej školy na návrh predsedu akademického senátu verejnej vysokej školy vnútorné predpisy verejnej vysokej školy (rokovací poriadok a zásady volieb do akademického senátu) a na návrh dekana vnútorné predpisy fakulty (štatút fakulty a študijný poriadok, ak na návrh dekana akadem. senát fakulty nerozhodne, že sa bude riadiť študijným poriadkom vysokej školy),
c) volí kandidáta na rektora a navrhuje odvolanie rektora z funkcie; návrh predkladá ministrovi do 15 dní od prijatia rozhodnutia. Ak po odvolaní rektora alebo po predčasnom skončení výkonu jeho funkcie z iných dôvodov vysoká škola nemá rektora, navrhuje ministrovi osobu, ktorá má byť poverená výkonom funkcie rektora do vymenovania nového rektora,
d) schvaľuje návrh rektora na vymenovanie a odvolanie prorektorov, e) schvaľuje návrh rektora na vymenovanie a odvolanie členov vedeckej rady verejnej vysokej školy,
f) schvaľuje návrh rozpočtu verejnej vysokej školy, ktorý predložil rektor, a kontroluje hospodárenie s finančnými prostriedkami verejnej vysokej školy,

STOP. STOP.STOP.
Myslím, že sme dorazili do najdôležitejšieho bodu. Schvaľovanie rozpočtu a kontrola hospodárenia s financiami senátom, je podľa profesora Tótha kľúčom k nášmu problému. Ako politológovia nemáme totiž prístup k takýmto zásadným, pre nás až existenčným otázkam a dosť ťažko aj k samotným informáciám o výsledkoch rokovaní. Jediným dôvodom je to, že miesto pre nás v senáte, buď nie je vytvorené alebo nemáme záujem na jeho obsadení. Toto bolo vymenovaných len niekoľko právomoci senátu, ostatné si môžete dočítať v spomínanom zákone o vysokých školách. Dosť však na to, aby sme boli motivovaný k prebratiu sa z našej pasivity, ak chceme dokončiť aj druhý stupeň štúdia v Trenčíne. Osobne si myslím, že by sme mohli vytvoriť podporné stĺpy tomu nášmu mostu. Je nás veľké množstvo a keď nepomôže rozum, tak aspoň sila jednoty. Veď nechceme dopadnúť ako prvá rada vrán na obrázku, či? :-)

M.R.

Veľká líbyjská arabská ľudová socialistická džamahírija


Územie Líbye má bohatú kultúru, za ktorou stáli hlavne Rímska a neskôr Osmanská ríša. Od roku 1911 si svoje „miesto pod slnkom“ , medzi kolonizátormi, hľadá aj Taliansko a pozornosť obracia práve na Líbyu. Už o tri roky neskôr sa Líbya stáva talianskou kolóniou a spod utláčania sa vymaňuje až v roku 1951, kedy vyhlásením nezávislosti vzniká Zjednotené líbyjské kráľovstvo. V roku 1969 za pomoci armády bol kráľ Idrís zosadený z trónu, čím Veľká Británia stratila mandát nad týmto územím a kráľovstvo sa zmenilo na Líbyjskú arabskú republiku, jej neskrátený názov znie Veľká líbyjská arabská ľudová socialistická džamahírija. Názov džamahírija je novým pojmov v oblasti štátneho zriadenia a znamená vládu más.


Na čele prevratu stál doposiaľ neznámy, avšak veľmi vzdelaný a CIA podporovaný muž Muammar al-Caddafi (slovenská verzia Muammar Kaddáfi). Po získaní moci nad Líbyou, zvyšuje ceny ropy a znepriateľuje si USA. Kaddáfi pochádza z beduínskej rodiny, právo študuje v Tripolise a po vylúčení zo školy, kvôli prílišnému aktivizmu, pokračuje na Kráľovskej vojenskej akadémii. Jeho myšlienkový prúd ovplyvňuje hlavne arabský nacionalizmus egyptského prezidenta Násira, čo ho vedie k napísaniu tzv. Zelenej knihy. Jednoznačne hlásal nepriateľstvo proti USA, Veľkej Británii a Taliansku, naopak sa snažil a snaží udržiavať, čo najlepšie kontakty s arabskými a moslimskými štátmi. Dokonca navrhol federáciu týchto štátov. Jeho ideológia je spojením socializmu, islamizmu a arabizmu. Dovolil si ju nazvať za najdemokratickejšiu na svete. O demokracii v Líbyi, sa dá polemizovať, nakoľko v krajine nefunguje sloboda médií a aj to málo denníkov, ktoré vychádzajú, sú prísne cenzurované. Čo je však pre moslimskú krajinu nezvyčajné, je pozitívny vzťah k ženám a ich väčšia voľnosť na verejnosti, samotná Kaddáfiho ochranka je tvorená ženami.


Nepriateľský vzťah s USA sa vyhrocuje v 80-tych rokoch, Líbya bola totiž hlavným sponzorom svetového terorizmu, čím si vyslúžila zmrazenie diplomatických vzťahov. V 90–tých rokoch sa podľa slov prezidenta Reagana stáva z Líbye „ napravený darebák“[1], dôkazom zmeny je aj verejné odsúdenie teroristických septembrových útokov na WTO v USA. Ďalším pozitívnym krokom k zlepšeniu mierovej klímy v medzinárodných vzťahoch je dohoda o odškodnení Líbye Talianskom za spáchané krivdy počas kolonizácie.
Demograficky ukazovateľ krajiny hovorí o jednoznačnej väčšine líbyjských arabov, tvoriacimi s Berbermi až 89% obyvateľstva, vo veľkej miere prevažne islamského vierovyznania. Ekonomicky je krajina závislá od ťažby ropy, ktorá bola objavená až v roku 1958.
Kaddáfi je najdlhšie žijúcim novodobým diktátorom, vládnucim od svojich 27. rokov. Počas revolúcie bol menovaný za „brata vodcu revolúcie“ , jediný titul, ktorý si ponechal a ktorým sa necháva oslovovať je plukovník. Jeho vláda, pokiaľ žije, nie je obmedzená, čo sa však môže zmeniť, nakoľko sa ho odporcovia snažia odstrániť atentátmi. Počas útokov na jeho osobu mu zahynula dcéra, tiež nie je tajomstvom, že prianím viacerých západných krajín je zmena vlády v Líbyi a neštítia sa hesla :účel svätí prostriedky.
M.R.

Zdroje:
http://www.bookrags.com/biography/muammar-al--gaddafi/
http://www.encyclopedia.com/doc/1E1-Qaddafi.html http://findarticles.com/p/articles/mi_gx5229/is_2003/ai_n19146638 http://xman.idnes.cz/muammar-kaddafi-diktator-ktery-je-stale-obklopen-zenami-pjq-/xman-novinky.asp?c=A081022_100607_xman-novinky_fro http://www.esquire.com/the-side/opinion/7totalitarianwonders-2